Žiaľ, až s veľkým oneskorením som sa dozvedel, že v máji zomrel jeden z najvýznamnejších česko-slovenských motoristických novinárov Stano Cvengroš, náš Stanley. Rád by som mu na rozlúčku venoval pár riadkov a aspoň touto cestou mu poďakoval za čiastočne spoločnú cestu motoristickým životom.
Stanleyho som spoznal ešte ako chlapec, keď ma zavše otec, tiež motoristický novinár, vzal na nejaké preteky. Spomínam si napríklad na myjavský motokros, kde som ho zažil, azda prvý raz, v spoločnosti výborného motokrosového pretekára, majstra Československa Ivana Poláša, jeho švagra. Stanleymu bola táto disciplína osobitne blízka, pretože svojho času jazdil motocyklové súťaže, dnešné enduro. Mal 1. výkonnostnú triedu a dosahoval aj dobré výsledky, no ja som ho spoznal už ako novinára. Bol spolupracovníkom môjho otca. Ten ho koncom šesťdesiatych rokov pozval do redakcie novovzniknutého časopisu auto-moto, ktorého bol jedným zo zakladateľov (ba myslím, že už spolupracovali v časopise Technika a šport, ktorý predchádzal auto-moto). Potrebovali nielen dobrého novinára, ale aj znalca techniky a to bol Stanley par excellence. Neskôr nejaký čas pracoval aj ako konštruktér v anglickom Nortone, no pre mňa bol v prvom rade motoristickým novinárom.
Pamätný motocyklový víkend som s ním zažil na Veľkej cene Československa v roku 1966, kam sme šli spolu s otcom a Stanleyho manželkou Elenkou na Trabante 601. Vtedy ešte nebola autostráda, jazdilo sa po starej ceste. Ako chlapca, deviataka na ZDŠ-ke, ma fascinovalo Stanleyho šoférovanie. Po celú cestu pretekal. Do Brna sme prišli „prví“, všetkých, aj na oveľa výkonnejších autách, sme predbehli a keď sa aj za nami niekto vybral „na revanš“, nemal šancu. V brnenskom depe som potom prilepený na Stanleyho spoznal veľa zahraničných pretekárov, ktorí sa s ním radi bavili, lebo hovoril výborne po anglicky a hlavne, dával kvalifikované otázky. Autogramy motocyklových hviezd, ktoré som popritom pozbieral, uchovávam dodnes.
Vtedy som ešte netušil, že raz budeme kolegami, ba že budem dokonca jeho nadriadeným, no hierarchia pre nás nič neznamenala. Hoci som študoval jazyky a sníval som o literárnej kariére, nakoniec som i ja skončil ako motoristický novinár a vydržal som pri tom vyše 40 rokov. I tu zohral významnú úlohu v mojom živote Stanley. Keď som bol ako redaktor Technických novín na pohovore v redakcii časopisu Stop auto-moto revue, kde už bol Stanley vedúcim oddelenia techniky a športu, vydával som sa za skúseného novinára. Reportáže, analýzy, rozbory, komentáre… ľavou zadnou! Veď som už niekoľko rokov externe spolupracoval s rozličnými médiami a svet mi bol gombička.
Stanley, ktorý na pohovore nebol, sa mi ozval a v dobrom ma spucoval, aby som nerobil machra, lebo vedenie redakcie, hoci poznalo moje kvality a oceňovalo moje jazykové schopnosti, bolo zaskočené mojím neskromným vystupovaním. Stop prechádzal z mesačníka na dvojtýždenník, potrebovali posilu, ale nie frajera. Na základe Stanleyho rád som na druhom stretnutí s vedením redakcie svoje správanie korigoval, a tak som sa vďaka Stanleymu, ale aj vďaka nadhľadu šéfredaktora Emila Paulínyho, stal sekretárom redakcie, čo bola 3. najvýznamnejšia funkcia v redakcii, nadriadená vedúcim oddelení.
Tu hodno spomenúť, že ani Stanley ani ja sme neboli politicky organizovaní, čo bolo vo vydavateľstve Pravda, tlačovom orgáne ÚV KSS, tŕňom v oku. No zasa vďaka korektnosti a múdrosti šéfredaktora, inak predsedu KSS vo vydavateľstve, to nebol problém. Tento poctivý človek vedel, že ak chce vybudovať kvalitný časopis, musí sa obklopiť kvalitnými ľuďmi, a nie straníckymi kádrami. A tak jadro redakcie tvorili nestraníci, čo zasa musel šéf kompenzovať prijatím straníkov. Hoci táto symbióza nebola vždy bezproblémová, nakoniec zväčša rozhodovala odbornosť, a nie stranícke názory. Emil Pauliny vedel za nás nastaviť chrbát, a preto bol Stop aj rešpektovaný časopis s vysokým nákladom a takmer nulovou remitendou.
Na tom mal tiež zásluhu Stanley. Jeho technické know-how a umné vedenie oddelenia, ktoré pokrývalo najnovšie trendy v automobilizme, preverovalo poctivosť práce autoservisov a referovalo o najdôležitejších športových podujatiach doma i v zahraničí, významne prispelo k vysokej čítanosti a obľúbenosti časopisu.
Keď sa dalo, rád som sa pridal k Stanleymu aspoň na motocyklové a automobilové preteky. Vždy to bol zážitok, nehovoriac o tom, že i škola.
Po roku 1989, keď sme ako redakcia odišli z vydavateľstva Pravda, kde bol Stanley tiež jedným z motorov, mali sme šancu zúročiť naše schopnosti a skúsenosti, a nie div, že čoskoro sme sa vydali každý svojou cestou.
Tomu už pred nežnou revolúciou predchádzalo zásadné stretnutie, ktoré sa odohralo na 1. Grand Prix Maďarska v roku 1986. V stánku Forda v depe sme spoznali maďarského novinára a motoristického aktivistu, ktorého meno som, žiaľ, už zabudol. S nadšením nám rozprával o novej disciplíne, pretekoch truckov, a svojej snahe priniesť tieto preteky aj na Hungaroring.
Stanleyho táto myšlienka nadchla. Navštívil vtedajšieho výrobcu kamiónov LIAZ a presvedčil vedenie, aby do tejto novej disciplíny išli. Nie je tu miesto na detaily, ale vďaka Stanleymu sa do toho LIAZ pustil a veľmi úspešne. Dodnes si na Stanlyeho s úctou spomínajú, viď [Liaz.cz](http://www.liaz.cz/truckracing.php). Aspoň krátky citát: *Vstup Liazu do Evropského poháru truck racingu podnítil Stano Cvengroš, dnešní šéfredaktor časopisu Trucker CS, který v roce 1986 dostal od vedení Liazu „zelenou“ pro stavbu dvou závodních trucků pro Jiřího Moskala a Františka Vojtíška. První testy proběhly v březnu roku 1987 na okruhu Hungaroring, tehdy ale ještě se speciálem pro dakarskou rallye, tedy s pohonem všech kol. I přesto ale dosáhli velmi dobrých časů.*
V tom čase som už bol šéfredaktorom Stopu u nového vydavateľa a i s trochou nevôle som vnímal, ako mi Stanley uniká. Trucky sa stali jeho životom a počas sezóny bol niekedy viac na pretekoch ako v redakcii. Vyvrcholilo to tým, že raz mi oznámil záujem nemeckého vydavateľa časopisu Trucker o vydávanie slovenskej verzie v našom vydavateľstve. Samozrejme, záujem vygenerovalo Stanleyho nadšenie a presvedčivosť. Zároveň ma požiadal, aby som viedol rokovania sám, aby som Nemcov oboznámil so slovenským mediálnym a motoristickým trhom, lebo on bude na šnúre pretekov truckov…
Tomu sa nedalo povedať nie a keďže doba bola pionierska a rozhodnutia sa rodili rýchlo, po päťhodinovom rozhovore bola ruka v rukáve. Ostatné už bola len záležitosť administratívnych formalít a zakrátko už aj vyšlo prvé číslo slovenského Truckera. Písal sa rok 1991. S vydaním prvého čísla, ktorý mal ešte názov Stop/Trucker, sa viaže perlička, ktorú tu môžem po rokoch prezradiť.
Na príprave nového časopisu bolo roboty ako na kostole, šturmovali sme o ostošesť a keď už bolo takmer všetko hotové a grafici číslo dokončovali, zistili sme, že chýba príhovor. Stanley už bol na konci so silami a bolo treba dorobiť ešte kopec detailov, tak som sa podujal napísať príhovor ja. Nebol to problém, bol som presiaknutý obsahom čísla, poznal som zámery, tak som šéfredaktorský editorial zosmolil. Samozrejme, vyšiel so Stanleyho fotografiou i podpisom. Aké však bolo moje prekvapenie, keď v čísle 2 vyšiel príhovor s mojou fotografiou a mojím podpisom. Napísal ho Stanley. Takto originálne mi poďakoval za službu. Nekonvenčný, férový chlapík!
Bola to vzrušujúca doba. Viedol som Stop a musel som čeliť vznikajúcej a pribúdajúcej konkurencii a k tomu ešte spolu so Stanleym rozbiehať nový časopis vo vydavateľstve, ktoré hoci nám na začiatku vytvorilo podmienky, no s vydávaním nemalo skúsenosti, a tak celá zodpovednosť bola na našich pleciach (názov vydavateľstva radšej nespomínam, lebo časopisom viac škodilo, ako pomáhalo). Logickým vyústením bolo, že Stanley s Nemcami aj s časopisom z vydavateľstva odišiel a čoskoro vybudovali v podstate dvojjazyčný časopis s československou pôsobnosťou, ktorý úspešne pôsobil na obidvoch trhoch aj po rozdelení republiky. Samozrejme, vďaka Stanleymu, ktorý bol na obidvoch stranách Moravy, ale tiež v zahraničí, rešpektovaným a obľúbeným novinárom, vydavateľom a uznávaným odborníkom. Nečudo, že sa stal aj členom jury prestížneho medzinárodného ocenenia Truck of the year.
Takže naše cesty sa definitívne rozišli. Mňa vývoj tiež donútil ísť vlastnou cestou, odišiel som z vydavateľstva, hoci Stop bol mojou srdcovkou, ale taký je už život. Nebolo to ľahké rozhodnutie, ale tak ako Stanley dobyl srdcia truckerov, mne sa podarilo založiť úspešný automobilový časopis, pôvodne AUTOmagazín, neskôr, po vstupe nemeckého vydavateľa, premenovaný na auto motor a šport, ktorý je dlhodobo jedničkou na trhu, kompetenciou i záberom.
Doba je rýchla, život stále náročnejší, a tak sa stalo, že so Stanleym sme sa vídali len veľmi málo, no zostali sme v obojstrannej úcte a priateľstve aj na dôchodku. Naposledy sme spolu hovorili, keď som mu telefonicky blahoželal k osemdesiatke a sľúbil som, že ho navštívim. Tento sľub som však už nestihol splniť – pandémia a iné prieky tomu akosi nepriali. Chcem však veriť, že ak existuje motoristické nebo, tak sa v ňom stretneme a budeme dlho, dlho spomínať na zážitky, ktoré sa mi sem nevmestili.
Pokladal som si za povinnosť upozorniť na odchod do večnosti azda najvýznamnejšieho slovenského motoristického novinára, ktorý mal naozaj benzín v krvi. Verím, že mnohí si spomeniete na jeho články v Stope či v Truckeri a tí šťastnejší aj na jeho neodolateľný šarm pri osobných stretnutiach na pretekoch, večierkoch, v redakciách.
Česť Tvojej pamiatke, Stanley!
Ján Korecký
bývalý motoristický novinár a vydavateľ, spoluzakladateľ vydavateľstva Motor-Presse Slovakia, teraz Motor Media CS
AUTOVINY.SK » Aktuality » Zbohom, Stanley!
Inzercia
