Niekto má rád luxus hotelov, iný rád šliape po vlastných so spacákom na chrbte. A niekto sa na potulky najradšej vydáva autom. Čím ďalej, tým lepšie. Ale iba málokto si za cieľ zvolí Irán.
Po zrode myšlienky, že sa vydáme spoznať perzský klenot Irán, nastalo dusno. Ľudia v našich zemepisných šírkach majú predstavu o krajine plnej teroristov, vojakov a smrti. Kamaráti sa s nami lúčili, rodina sa snažila skrývať strach. Napriek tomu sme šli: predsa to nemôže byť až také zlé!
Začiatkom prázdnin sme teda nabalili našu Navaru, pripravili strešný stan a vyrazili. Odhodlaní žiť pár týždňov v aute, spoznať inú kultúru a hlavne veľa šoférovať. Po pár tisíc kilometroch ciest všetkých kvalít sa ocitáme na takmer najjužnejšom mieste Turecka, pod bájnou horou Ararat. Náš prvý ozajstný bivak, po nociach strávených na benzínových staniciach rozbaľujeme pri rieke tečúcej z Araratu. Po zotmení začne byť v pravidelných intervaloch počuť výstrely. Také isté ako keď niekto trénuje streľbu na asfaltové holuby, len nevieme prečo to Turci trénujú v noci. Ráno sa dozvedáme že povstalci práve uniesli z Araratu nemeckých horolezcov.
Iránsko-turecká colnica je zázrak, ktorý by závidel nejeden náš colník z čias najhlbšej totality. Toľko byrokracie koncentrovanej na jednom mieste, nám pomáha zvládnuť jeden z všadeprítomných „vybavovačov“. Nastáva však to čo sme nečakali ani v najhoršom sne. Vedúci zmeny iránsky colníkov nám oznámil že máme „big problem“. V ich krajine platí 90 percentné dovozné clo a je zakázané dovážať osobné autá s naftovým motorom. A pretože on si myslí že našim cieľom je predať kompletne vybavené expedičné auto, nestačia mu doklady, ktoré bolo nutné vybaviť ešte pred cestou. Ale má pre nás riešenie. Buď zložíme kauciu vo výške asi trištvrte milióna korún, alebo pôjdeme do krajiny pešo. Po niekoľkých hodinách vyjednávania, telefonovania po rôznych úradoch skončilo naše auto v colnom sklade a my v hoteli pripomínajúcom väzenie. Na druhý deň nastúpil miestny zástupca špedičnej firmy, ktorý nám za 400 € (12 050,40 Sk, pozn. redakcie) ponúka pomoc: ak sa odvezieme taxíkom na 250 km vzdialenú arménsku hranicu a podarí sa nám získať ich víza, on nám vybaví tranzitné povolenie cez Irán. Jediná podmienka je opustiť krajinu iným smerom ako sme do nej vstúpili, a Arménsko je asi najprijateľnejšia možnosť. To že sme nakoniec arménske víza nedostali je jasné. Prečo, to by zabralo jednu samostatnú reportáž. Prvý deň v Iráne teda opäť končíme v colnom sklade pri našom aute. Podľa odporúčania domácich máme vyčkať ešte jeden deň, príde iný šéf zmeny a ten je vraj oblomnejší. Dozvedáme sa ešte jednu iránsku múdrosť: Na našu otázku na koľko percent je jasné, že ráno sa nám podarí získať auto zo skladu dostávame odpoveď: „Na 90 percent možno“. Celú noc rozmýšľame či je to aspoň viac ako 50 percent určite.
Ráno naozaj nastáva zvrat. Špedičná firma nás oberá o štyri stovky v eurách, nový šéf zmeny pripravuje asi stovky potrebných papierov a my ich dookola podpisujeme odtlačkami prstov. Poobede sme voľní. Okrem zdržania na vstupe však už dopredu musíme počítať aj so zmenou časového plánu pri návrate. Domov totiž musíme ísť cez Arménsko. Ako si vybavíme víza je vraj naša vec, ale naspäť do Turecka nás určite nepustia. Neoprávňujú nás k tomu papiere a po druhé, Turci zavreli na ich strane celú oblasť kvôli únosu nemeckých horolezcov. V tejto chvíli však náš návrat nechávame na osud, a naplno sa snažíme napĺňať plán expedície. Začíname si zvykať na veci ktoré nám pripadajú obrátené naruby. Po zlom zážitku s colnicou však máme nárok na niečo príjemnejšie. A tým je tankovanie. Vieme, že Irán patrí k popredným producentom ropy, a teda že palivo je v tejto krajine lacné. Netušíme však že až tak. Pri prvom natankovaní neveríme vlastným očiam. Za 100 litrov nafty si od nás pumpár zobral v prepočte asi 30 korún. Liter nafty sa v Iráne predáva za neuveriteľných 30 halierov, čo ho radí k najlacnejším tekutinám. Rozmýšľať pri jazde nad spotrebou auta je len plytvanie časom.
Kde je veľa ropy, je aj veľa asfaltu. Na túto múdrosť sme prišli, keď sa rozplynul náš sen o náročnom off-road teréne v chudobnej krajine. Iránci majú úplne všade vybudované kvalitné asfaltové cesty, väčšinou so šiestimi pruhmi. Aby toho nebolo málo, tak v okolí väčších miest osvetlené. Toľko diskutovaná a vyčítaná jadrová energia je tu vidieť na každom kroku. Apropó – veľké mestá. Teherán má 16 miliónov obyvateľov, čo je pre našinca žijúceho v polmiliónovej Bratislave takmer nepredstaviteľné. Dva milióny ľudí sem každé ráno prichádza autami za prácou a dopravná situácia tomu aj zodpovedá. Byť ohľaduplný za volantom sa tu nenosí a okrem nás to ani nikto nerobil. Ranná špička pripomína veľký autodróm, kde je podstatou predbehnúť všetkých a za každých okolností.
Máme však dosť chaosu na cestách, civilizácie, asfaltu a elektriny. Južne od Teheránu schádzame z asfaltky s úmyslom prekonať veľkú soľnú púšť. Ani zďaleka to však nie je také jednoduché. Keďže nikto z domorodcov nemá dôvod trepať sa cez túto obrovskú soľničku, nie je tu vyjazdená jediná stopa. Po chvíli blúdenia sme presne tam kam sme smerovali. Náš Nissan leží na bruchu v polovyschnutom koryte soľného jazera a my bezradne pobehujeme okolo neho s lopatami v rukách. Soľ máme asi všade, medzi prstami, v oblečení a aj v očiach. Nevadí, chceli sme off-road a tak nám treba. Po niekoľkohodinovom boji s prírodou sa v púšti začínajú objavovať nápisy v perzštine. Nerozumieme im a naivne si myslíme, že oznamujú vstup do národného parku. Z omylu nás vyvádzajú až dvaja po hlavy ozbrojení vojaci, ktorí vedia po anglicky len dve slová: „Warning, bomb“. Náš vysnívaný národný park sa zmenil na mínové pole, pozostatok vojny s Irakom. Alebo čakajúce na nového agresora? O tejto chvíle sme jediné odbočenie na nespevnený povrch pripúšťali len v rámci prenocovania. Domáci stanujú takmer všade, na benzínových pumpách, na kruhových objazdoch, alebo len tak hocikde pri ceste. Prečo to robia nám nikto nevysvetlil, náš názor je, že je to forma zábavy hlavne mládeže. V tejto krajine nemajú alkohol ani nočné kluby, mládež sa zabáva ako vie. Čo sa v tejto prísnej islamskej krajine deje pod rúškom tmy v stanoch si môžeme len domýšľať. Mládež sa nemá kde stretnúť, zákon nedovoľuje žene rozprávať sa na ulici s cudzím mužom a možnosť nadviazať nejaký vzťah je prakticky nemožné. Pýtali sme sa ako to má ich duchovný vodca vymyslené, keďže aj on vie, že deti nenosia bociany. Žiadna logická odpoveď sa nenašla. Jedine taká, že si dvaja otcovia dohodnú sobáš ich detí – aj proti ich vôli. To však už aj tu ľudia považujú za historický prežitok. Historický aj vtedy keď si uvedomíme, že Iránsky kalendár je ešte len niekde v šestnástom storočí. Čo by sa však stalo keby sa národ vzoprel týmto nepochopiteľným pravidlám? Nastúpila by na rad všadeprítomná náboženská polícia, ktorej brutalita a prísnosť je neopísateľná. V Iráne je nepredstaviteľné, že by aj v letných 50 stupňových horúčavách vyšiel muž na ulicu v krátkych nohaviciach, alebo žena odhaľujúca niečo viac ako chodidlo alebo dlaň. Jediný odhalený prameň vlasov je dôvodom na niekoľkodňové uväznenie. Komicky pôsobia ľudia týraný týmto režimom na spoločných plážach Kaspického mora. Kým muži majú tolerované sa vyzliecť do plaviek na krátku dobu, ženy sa kúpu a aj „opaľujú“ kompletne zahalené. Aby sa eliminovala možnosť komunikácie mužov a žien, ženy sedia v autobusoch v inej polovici ako muži, v lyžiarskych strediskách majú dokonca oddelené kabínky na lanovkách.
Väčšina Iráncov tento režim akceptuje, hoci s ním nesúhlasí, a tak si v tejto náboženskej diktatúre hľadajú cestičky ako nezmyselné pravidlá obísť. Napríklad aj spomínanými masovými stanovačkami.
Ako správny turisti sme nevynechali v Iráne všetky atrakcie odporúčané turistickými sprievodcami. Historický Persepolis, Shirázske záhrady, Esfahánske mosty či veže ticha v púštnom meste Yazd je určite treba vidieť. Škoda len, že ich chcú súčasne vidieť aj tisíce ďalších turistov, a tak sme sa nevyhli masovým akciám. Patria však k tejto krajine, vypovedajú o jej histórii a kultúre, a preto sa nedá vedľa nich prejsť bez povšimnutia. Cesta po Iráne splnila naše očakávania. Spoznali sme veľa ľudí, zoznámili sme sa s úplne odlišnou kultúrou. Opustením Iránu sme našu expedíciu ešte neukončili. Oprášili sme ruský jazyk zo škôl a vydali sa naprieč krajinami bývalého ZSSR. Domov sa vraciame cez Arménsko a Gruzínsko. V tom čase nikto z nás a ani domácich netuší čo ich za pár dní čaká. Dnes už len smutne pozeráme v televízii na zbombardované miesta, kde sme len pred pár dňami končili našu púť.
Tritisíc kilometrová cesta domov sa už niesla v duchu byť čo najskôr medzi svojimi. Ale už pár dní po návrate sa začíname pripravovať na ďalšiu výpravu. Pripravujeme sa na ďalší štart humanitárnej rally z Budapešti do Bamaka, ktorú náš team vyhral trikrát po sebe. A štvrtýkrát si to predsa nenecháme ujsť!
**A čo hygiena?** Často krát sa po návrate z podobnej expedície stretávame s rovnakou otázkou. A čo hygiena? Žijete v aute, cestujete v aute, spíte v aute, jete v aute, to sa vôbec neumývate? Samozrejme že áno, nie sme predsa zvieratá a okrem toho ako by sme to sami zo sebou vydržali. V Iráne to bolo až veľmi jednoduché. Medzi našu najzákladnejšiu výbavu síce patrí neuveriteľný vynález vo forme zvlhčených servítok, ale v tejto vyprahnutej krajine je paradoxne vody dosť. Bežne je na uliciach, pumpách a záhradách vidieť vodovody, ktoré samotný Iránci využívajú okrem pitia aj na ovlaženie alebo umytie. A tak sme takmer každé ráno pochodovali po ulici s uterákom a zubnou kefkou. Pôsobili sme možno trochu komicky, ale hanba musela ísť bokom. V krajine kde je ešte aj o tretej v noci asi 35 stupňov sa bez vody nedá prežiť. Trochu horšie by to pre nepripraveného bolo s toaletami. Moderný výdobytok doby vo forme toaletného papiera sem ešte nedorazil. Akým spôsobom túto záležitosť riešia domáci som radšej nezisťoval. Aspoň od tej chvíle, keď mi recepčný v hoteli pri mojej názornej ukážke čo hľadám urazene neukázal na umývadlo. Odvtedy ma iránsky spôsob tejto potreby prestal zaujímať.
**Iránska pohostinnosť** Pravidiel a zvyklostí odporujúcich našej logike je v Iráne neúrekom. Niektoré pobavia, ale aj milo prekvapia. Ľudia v rámci svojho myslenia veria v to, že aspoň raz za život by mali pomôcť pútnikovi. A turisti im v tomto padnú vhod. Takmer každý na ulici sa pristavil, opýtal odkiaľ sme, ako sa máme a v čom nám môže pomôcť. Nemali sme teda problém nájsť správnu cestu, strážené parkovisko, alebo lacný nocľah. A niektorý to brali až tak poctivo, že pomoc v ich zmysle bolo pohostenie pútnika. A tak sa nám stávalo, že v reštaurácii sme nemuseli zaplatiť, lebo majiteľ si chcel splniť svoju povinnosť, neznámy muž na ulici nám podal do rúk svoj obed, ktorý si práve kúpil v bufete, alebo sme sa znenazdajky ocitli na slávnostnom obede v dome iránskej rodiny.
Text: Juraj Ulrich
Foto: autor
