Výbor pre životné prostredie Európskeho parlamentu potvrdil limit emisií oxidu uhličitého pre nové osobné vozidlá podľa návrhu Európskej komisie. A zašiel ešte ďalej. Úsilie ochrániť túto planétu je chvályhodné, škoda len, že hraničí s utópiou.
Podľa pôvodného návrhu majú emisie nových osobných vozidiel do roku 2012 klesnúť na 120 g/km. Starý známy fakt. Jeden z členov výboru sa však hlboko zamyslel a rozhodol sa pretromfnúť Európsku komisiu. Preto navrhol, aby sa limit do roku 2020 znížil až na 95 g/km. Poslanci mu zatlieskali a návrh schválili. A aby sa automobilky nemohli zo svojej svätej povinnosti „vyzuť“, nepotvrdili prechodné obdobie, počas ktorého by mohli postupne znižovať emisie svojich produktov. V úsilí o dôslednosť im nad hlavy navyše zavesili Damoklov meč vo forme nemalej pokuty. Od roku 2012 totiž budú musieť za každý gram CO2 nad limitom platiť 20 € (602,52 Sk), o tri roky neskôr až 95 € (2 861,97 Sk).
Je fajn, že niekto niečo pre túto planétu robí. Keby tu nebolo to povestné „ale“. A hneď dvakrát. To prvé sa nazýva fyzika. Fyziku neoklameš. Jej zákony platia nielen na Zemi, ale aj v celom známom vesmíre. Preložené do ľudskej reči to znamená asi toľko: rozhýbanie určitej masy si vyžaduje určitý výkon motora a určité množstvo spáleného paliva, čiže v priamej úmere aj určité emisie. Brusel sprísňuje požiadavky na bezpečnostné prvky vo vozidlách, čo v nejednom prípade znamená vyššiu hmotnosť a teda aj viac potrebného výkonu, paliva a emisií. Skrátka, začarovaný kruh par excellence. Riešením by boli ľahšie materiály, ale automobilky už nemôžu používať bakelit á la Trabant.
„Ale“ číslo dva je o niečo zložitejšie. Samotná Európska komisia pripúšťa, že emisie z osobných vozidiel sa na klimatických zmenách podieľajú asi 12 percentami, hoci podľa mnohých odborníkov je ich podiel iba jednociferný. Čo teda predstavuje zvyšných 90 percent? Možnú odpoveď ponúka staršia analýza konzultačnej spoločnosti McKinsey. Podľa nej len energetický sektor v roku 2002 vypustil do atmosféry 9,4 gigatony skleníkových plynov, čiže neuveriteľných 9,4 miliardy ton. Toto množstvo zodpovedá 24 percentám globálnych emisií a v roku 2030 sa „produkcia“ škodlivín takmer zdvojnásobí na 16,8 gigatony. No nie je to iba energetika, nemožno nespomenúť ťažký a chemický priemysel, ktoré okrem ovzdušia znečisťujú aj rieky a spodnú vodu.
Niekto by mohol podotknúť, že veľké fabriky môžu obchodovať s emisnými certifikátmi. Polovičná pravda je však horšia ako lož. Vďaka medzerám v pravidlách totiž podniky môžu na obchodovaní zarábať bez toho, aby pre zníženie emisií čo i len pohli prstom. Stačí pustiť pár dolárov na výsadbu stromov či výstavbu veterných elektrární. Chvályhodné, ale…
Vývoj skutočne účinných čističiek pokrivkáva a do atmosféry stále prúdi nielen oxid uhličitý, ale aj oveľa nebezpečnejšie plyny, napríklad, freóny, metán a oxidy dusíka. Pri riešení tohto problému však akokoľvek prísne emisné normy pre autá nič nezmôžu.
Postup Bruselu sa preto nápadne ponáša na čosi v štýle: Robme niečo, len aby sa nepovedalo. Svedčí o tom cesta najľahšieho odporu – automobilky. Lenže automobilový priemysel ani zďaleka nie je hlavný triedny nepriateľ. Ten skutočný sa ukrýva za lobistickou oponou a blahosklonne sa usmieva. Nemienime sa niekoho zastávať, ani zatvárať oči pred očividným. Klimatické pomery sú katastrofálne a zhoršujú sa z roka na rok. Možno práve vďaka tlaku EÚ sa vývoj pohol správnym smerom. Lenže prečo by všetky náklady mal znášať iba automobilový priemysel? Prečo sa kompetentní s rovnakou dôraznosťou a údernosťou nezamerajú na oveľa špinavšie ovce? Snáď by pomohlo, keby konečne prestali načúvať mámivým hlasom sirén spoza opony a ukázali prstom na skutočnú hrozbu. Už len preto, aby varovania klimatológov nezanikli v bezduchom šume prázdnej slamy. Na rozdiel od starých kmeňov, ktoré mohli opustiť zničené či zamorené oblasti, totiž ľudstvo má iba túto jednu planétu. Keď si ju zničíme, dôsledky ponesieme všetci bez výnimky. Jednoducho nemáme kam ísť!
Text: Soňa Zverková
