Fakt, že v tuneloch Horelica, Branisko, Sitina a na diaľnici D2 pred Bratislavou sú kamerové systémy, schopné merať rýchlosť, je medzičasom známa vec. Pre políciu sú však zatiaľ nepoužiteľné.
Úsekové meranie je pasívna metóda, čiže antiradary a podobné zariadenia prakticky nemajú šancu. Na rozdiel od tradičného spôsobu sa v tomto prípade nemeria na jednom mieste, ale až na dvoch. Kamery sa nachádzajú na vjazde do meranej zóny a na výjazde z nej, kde nasnímajú evidenčné číslo vozidla a tvár vodiča. Na základe času vjazdu a výjazdu a známej dĺžky meraného úseku sa pomocou jednoduchého vzorca vypočíta priemerná rýchlosť.
Všetky zariadenia patria Národnej diaľničnej spoločnosti (NDS) a polícia ich využíva len sporadicky, predovšetkým v prípade závažného porušenia pravidiel cestnej premávky. Problematický je predovšetkým systém v Sitine, ktorý je len v skúšobnej prevádzke, nie je certifikovaný a podľa polície aj poruchový. Hovorca NDS Marcel Jánošík naznačil, že zmenu môže priniesť systém elektronického mýta, podrobnosti však zatiaľ odmietol uviesť.
Najväčší problém spôsobuje nejednoznačná identifikácia vozidla a teda spárovanie snímok z vjazdu a výjazdu. Týka sa to najmä áut rovnakého druhu a typu alebo s opticky zhodnými identifikačnými znakmi, napríklad číslicami 3, 8, 5, 6, 0 a písmenami B, S, O a G. Navyše v tuneloch nie je dostatok priestoru, aby polícia mohla riešiť priestupky priamo na mieste. Inými slovami, v praxi by to napríklad znamenalo predvolávať majiteľov sporných vozidiel, aby bolo možné určiť skutočného vinníka a následne aj sankciu.
No to je len jeden z dôvodov, prečo polícia zatiaľ systém úsekového merania nevyužíva. Ďalší má skôr byrokratický charakter. Na meranie rýchlosti sa môžu používať len také metódy a zariadenia, ktoré jej povoľuje zákon. Ak by chcela polícia využívať podobný systém, muselo by sa veľa zmeniť. V prvom rade všeobecne platné predpisy, napríklad z hľadiska právnej zodpovednosti majiteľa vozidla za priestupky, čo prichádza do úvahy najmä v prípade služobných áut, kde sa osoby za volantom menia častejšie než počasie v apríli. Legislatíva by musela obsahovať aj podmienky na bezhotovostné vyberanie pokút za priestupky a zautomatizovanie celého postupu. Inými slovami, polícia by do celého procesu nezasahovala, takže majiteľ vozidla by dostal poštou šekovú poukážku s príslušnou fotodokumentáciou.
Táto metóda pritom nie je žiadna novinka, v susedných štátoch už s ňou majú bohaté skúsenosti. Napríklad vo Viedni je v tuneloch nainštalovaný systém pod názvom Section Control. Systém je vybavený infračerveným snímačom, ktorý nasníma evidenčné číslo. Na stránke rakúskeho ministerstva vnútra, ktorému toto zariadenie patrí, sa píše, že systém je kalibrovaný a poskytuje súdom akceptovateľné dôkazy. Hoci ho rakúsky ústavný súd medzičasom zakázal používať, pretože tento spôsob merania rýchlosti nezohľadňujú platné zákony, systém sa osvedčil.
V Česku prípadné rozpory vyriešili šikovne. Pražský magistrát sa rozhodol merané úseky zverejniť na internete a presne označiť. O tom, že to bol dobrý ťah, svedčia štatistiky a výrazný pokles úmrtí na ceste. A presne toto by bol vhodný recept aj pre Bratislavu. V prípade ľudského života by totiž snaha naplniť štátnu kasu mala ustúpiť účelu, konkrétne zníženiu rýchlosti. Sme však presvedčení, že aj pri takomto riešení by si policajné prasiatko prišlo na svoje. Bezohľadných vodičov, ktorí si myslia, že im patrí svet, je na našich cestách stále viac než dosť. A keď k tomu pripočítame skutočne mastné pokuty v novom zákone o cestnej premávke a časom aj nové metódy merania rýchlosti, financmajstri ministerstva vnútra by mohli byť spokojní. Ak vodiči dostanú rozum, systém splní účel. Kasička sa síce prestane plniť navyknutým tempom, ale myslíme si, že ľudský život má aj v slovenskom kapitalizme ešte stále väčšiu cenu než finančné plány štátnych organizácií.
Text: Soňa Zverková
Foto: PANER
Dopravné nehody v dôsledku rýchlosti **Počet nehôd****Počet mŕtvych**200778881932006858819820059351214
