Večným kameňom úrazu amerických formulového športu bol Indianapolis. Presnejšie päťstomílové preteky, ktoré sa na miestnom ovále organizujú od roku 1911. Už v minulosti sa stali jablkom sváru, keď sa niekoľko nespokojných majiteľov tímov oddelilo od šampionátu organizovaného USAC (Automobilový klub spojených štátov) a vytvorili CART. Indy 500 síce zostalo pod patronátom USAC, no formálne sa prispôsobilo podmienkam nového šampionátu. Všetko bolo v poriadku až do deväťdesiatych rokov 20. storočia. V CART sa totiž stále viac presadzovali neamerickí jazdci, neamerické autá, neamerické motory.
Toto bolo oficiálnou zámienkou pre Tonyho Georgea, majiteľa oválu v Indianapolise, aby sa od CART odtrhol a zorganizoval vlastný šampionát, ktorý by sa jazdil čisto na ováloch. V roku 1996 tak vznikla Indy Racing League. Spočiatku sa jej však nevenovala veľká pozornosť, pretože CART bola na koni, mala najlepšie tímy, najlepších pilotov a treba povedať že aj najlepšie preteky. IRL však mala v rukách tromfové eso. Indy 500 totiž patrí k najsledovanejším motoršportovým podujatiam na planéte. Víťazstvo v týchto legendárnych pretekoch sa radí vedľa 24-hodinovky v Le Mans a Veľkej ceny Monaka k trom najvýznamnejším triumfom vo svete motoristického športu.
Až v priebehu roku 1997 sa IRL dopracovala k vlastnej technike, dovtedy to boli len odrobinky zo stále prekvitajúceho a expandujúceho konkurenčného šampionátu. Tony George mal v pláne vybudovať lacnejší šampionát, preto zvolil atmosférické osemvalce so sériovým základom. Konkurencia sa stále vyžívala v silných turbomotoroch, ktoré však privádzali pilotov na hranicu rizika. IRL tiež časom presedlala na vlastné šasi, čo výrazne hendikepovalo tímy z CART pri účasti v Indy 500. Dá sa povedať, že toto podujatie držalo IRL nad vodou, pretože CART sa v priebehu rokov nijako nepodarilo zatlačiť ho do úzadia. Zvlášť trucpodnik sezóny 1996 U.S. 500 v Michigane bol mimoriadne komický.
