Zaujímavosť
Toto sú najslávnejšie pretekárske okruhy: Aj petrolheadi majú svoje pútnické miesta
Podobne ako opera má svoju milánsku La Scalu, londýnsku Covent Garden či newyorskú Metropolitnú operu, majú svoje pútnické miesta aj automobilové preteky.
Vydané Text: Ivan Kratochvíl
Súčasné motoristické zápolenie má celý rad podôb a odohráva sa na najrôznejších tratiach. V posledných rokoch predovšetkým na tých, ktoré vznikali v konštrukčnej kancelárii Hermanna Tielkeho a najlepšie charakterizujú súčasné predstavy o motoristickom súťažení a jeho bezpečnosti. Môže sa dokonca stať, že tieto stavby mnohým pripomínajú najslávnejšie koncertné haly. Niet divu. Aj v ich prostredí sa konajú koncerty. Tie motoristické síce nie sú určené pre klavír, husle či flautu, pretože na ich part sú oveľa dôležitejšie motory, akcelerátory, volant a brzdy. No určite stojí za to ich vidieť.
Čas hľadania
Keď si to na samom počiatku svojej existencie chceli autá medzi sebou rozdať, nemali kde. Nezostalo im teda nič iné, len vyraziť na cesty. Možno aj preto sa vtedy veľkej obľube tešili diaľkové preteky z mesta do mesta a neskôr aj boje s časom v kopcoch. I tak sa relatívne skoro objavili preteky na uzatvorených okruhoch. Čiže také, pri ktorých sa pretekári vracali do miesta štartu.
Inzercia
Európania vtedy ešte niekoľko rokov dávali prednosť niekoľko kilometrov dlhým okruhom, na ktorých sa odohrávali najzaujímavejšie podujatia tých čias (Gordon-Bennettov pohár a prvé francúzske GP). Za oceánom nič také neplatilo. Tam sa autá vydali cestou oválov, ktoré prirodzene nemohli divákom ponúknuť vyhľadávané etapy rafinovaných zákrut, ale prinášali im úplne iné hodnoty: úžasnú rýchlosť a absolútny prehľad. To bolo aj dôvodom, prečo sa pretekárske autá a motocykle v USA v húfoch presúvali na drevené ovály, kde sa klopenie zákrut pohybovalo medzi 45 až 60 stupňami. Vydržali na nich až do 30. rokov, ale medzičasom sa zvyšok sveta posunul niekam inam. Začali sa stavať okruhy, ktoré sa stali legendami a dodnes sa na ne spomína s melanchóliou. A práve po nich sa chceme trochu poprechádzať.
Prvé lastovičky
Keď na konci roka 1906 dorazili do Weybridge stavební robotníci, vyvolali veľký rozruch v pokojnom kúte zvanom Brooklands. Na tomto mieste 30 km od Londýna začali stavať čosi, čo dovtedy nikto na britských ostrovoch ani v Európe nevidel – autodróm. Nikto nedokázal pochopiť, prečo priemyselník Hugh Locke-King do niečoho tak pochybného investoval 150 000 libier, čo dnes zodpovedá sume asi 75 miliónov dolárov. Lenže tento pán, ktorý stál za deväť mesiacov trvajúcou stavbou okruhu s tromi zákrutami, vedel svoje. A napodiv bol aj prezieravý. Betónová konštrukcia mu okrem kliatob susedov, ktorí sa nikdy nedokázali vyrovnať s hlukom, nakoniec priniesla slávu a peniaze. Predovšetkým preto, že rýchlo sa rozvíjajúcemu motoristickému priemyslu poskytla miesto, kde mohol testovať svoje výrobky. A zároveň dala britským ostrovom šancu organizovať automobilové a motocyklové preteky. Veď v tom čase sa na verejných cestách nesmelo jazdiť rýchlejšie než 20 míľ za hodinu (cca 32 km/h). Okruh v Brooklands, na ktorom sa v rokoch 1926 a 1927 konala aj britská GP, bol svedkom mnohých pretekov a rýchlostných rekordov.
No obľubu divákov si nikdy nezískal. Možno aj preto Briti po druhej svetovej vojne ťažko poškodenú dráhu neobnovili. Časť slávnej, ale rýchlo zarastajúcej trate, sa predsa dočkala rekonštrukcie a dnes slúži ako testovacia dráha Mercedesu. Dva roky po tom, čo betónový Brooklands uzrel svetlo sveta, sa dočkal bračeka na okraji amerického Indianapolisu. Tento 2,5-míľový betónový obor mal pôvodne slúžiť najmä ako testovacia dráha a úloha pretekárskej arény mala byť len vedľajšia. O to viac, že pri stavbe sa prekročil rozpočet, takže ovál sa nedočkal vnútorného cestného okruhu. Ten mu priniesla až Formula 1 v roku 2000. Prvé automobilové podujatie na tejto trati v roku 1909 však dopadlo rozpačito a musela sa skrátiť, pretože preniesla smrť hneď piatim ľuďom. O dva roky neskôr sa narodili preteky 500 míľ Indianapolis a toto zápolenie sa neskôr stalo s odstupom najslávnejším motoristickým podujatím Severnej Ameriky. Tieto preteky sa jazdia aj dnes a od začiatku 50. rokov sa na tamojšej trati celých 11 rokov jazdil aj vtedy začínajúci svetový šampionát F1.
Európske ovály
Hladké betónové ovály s vysokými klopenými zákrutami sa stali zárukou vysokých rýchlostí. A práve na to mienili organizátori nalákať divákov. Nielen v USA, ale napríklad aj v Taliansku. Keď sa na jar 1922 začal v Kráľovskej obore neďaleko Milána stavať nový pretekársky okruh, jeho súčasťou bol nielen 4,5-kilometrový ovál, ale aj 5,5 km dlhý úsek klasickej cesty. Trať v Monze vznikla za rovných 110 dní a okruh sa v pôvodnom desaťkilometrovom variante používal do roku 1933. Potom sa najrôznejšími spôsobmi skracoval, ale v kombinácii s oválom, na ktorom Frankenheimer nakrútil film Grand Prix, sa používal už len v rokoch 1955 až 1961. Pomaly zarastajúce zákruty oválu sú dnes cieľom iba automobilových romantikov. Na druhej strane veľmi rýchly klasický okruh v Monze stále patrí medzi používané motoristické legendy. Do oválov, ktoré ponúkajú vysoké rýchlosti, sa zaľúbili aj Španieli a v Sitges neďaleko Barcelony si jeden postavili. V roku 1923 sa na ňom konala GP Španielska, ale veľmi skoro sa ukázalo, že dráha ani zďaleka nespĺňa požiadavky na moderné preteky.
O dva roky neskôr sa pre medzinárodné preteky zatvorila a dnes už len chátra. Samozrejme, že okruhy tohto druhu nemohli chýbať ani v krajine, ktorá dala svetu preteky GP – vo Francúzsku. A tam si pre istotu zabezpečili hneď dva. Prvý vznikol v roku 1924 pri Montlhéry neďaleko Paríža. Zlatým klincom bola klopená zákruta, vďaka ktorej sa tento okruh stal záležitosťou rýchlostných rekordov podobne ako predtým Brooklands. Šťastie však tomuto okruhu neprialo. Hneď na premiérovej GP Francúzska v roku 1925 sa na ňom zabil Antonio Ascari, a to ho poznamenalo až do konca. Neskôr sa tu jazdili preteky športových áut, ale keď sa na ňom v roku 1964 zabili dvaja jazdci a traja traťoví komisári, okruh, ktorý nikdy nepatril medzi obľúbené, s medzinárodným zápolením skončil. Doteraz slúži už iba miestnym a a historickým pretekom. Druhou francúzskou traťou bolo Miramas neďaleko Marseille, ktoré bolo s piatimi kilometrami najdlhším oválom sveta.
Ale ani ten sa veľkej popularity nedočkal a hostil len desať medzinárodných pretekov, z čoho v roku 1926 aj jedinú a trochu kurióznu automobilovú GP Francúzska. Dnes táto dráha slúži ako testovací polygón automobilky BMW. Okruh s klopenou zákrutou si medzi vojnami postavili aj Nemci, aj keď si to trochu uľahčili. Ich AVUS na okraji Berlína totiž nemal s autodrómom nič spoločné: v skutočnosti išlo o dva diaľničné pruhy prepojené zákrutami. Severná – širšia, slávnejšia a efektnejšia – v ktorej sa v roku 1932 na Bugatti zabil český jazdec Josef Lobkowicz, sa pred sezónou 1937 dočkala klopenia, ale po 22 rokoch zas o neho prišla. AVUS sa v roku 1959 dokonca stal dejiskom nemeckej GP F1, neskôr sa na ňom konali len preteky DTM a v máji 1998 sa definitívne zatvoril.
Nesmrteľná klasika
Klopené zákruty ani zďaleka neuznávali všetky známe pretekárske trate. Európskemu vkusu totiž najviac vyhovovali prírodné trate so zákrutami rôznych polomerov a horskými pasážami. Ich prototypom sa stal predovšetkým ardenský okruh Spa-Francorchamps. Pôvodne viedol po verejných cestách medzi mestečkami Francorchamps, Malmedy a Stavelo, neskôr sa dočkal hneď niekoľkých inovácií. Jackie Stewart sa však po svojej tamojšej nehode postaral o to, aby v roku 1970 z kalendára F1 zmizol. A keď sa po 13 rokoch vrátil na medzinárodnú scénu, bol o polovicu kratší. Vlani sa dožil ďalšej prestavby a hoci na budúci rok oslávi 85 rokov, stále patrí medzi najobľúbenejšie a najkrajšie trate.
V tomto smere o prvenstvo nepochybne súťaží s ďalším pretekárskym klenotom, starým Nürburgringom. Nemecký okruh sa začal na verejných cestičkách, ktoré sa kľukatia pohorím Eifel, rysovať už v roku 1920, ale definitívnu podobu získal až v roku 1927. Odvtedy sa táto 8 až 9 m široká trať so 174 zákrutami, ktorú tvorila Severná (22 810 m) a Južná (4 814 m) slučka, považovala za absolútny pretekársky vrchol. Okruh, prezývaný niekedy aj Zelené peklo, bol samozrejme nebezpečný a jeho prvou obeťou sa stal v roku 1928 manžel Elišky Junkovej. A keď Niki Lauda na ňom v auguste 1976 takmer uhorel, dostala trať stop. Neskôr síce vznikol kratší a modernejší okruh, ktorý dnes hostí preteky F1, ale Severná slučka sa súčasťou histórie nestala. Rok čo rok sa na nej jazdí veľmi populárna 24-hodinovka a nemecké vytrvalostné preteky.
Nürburgring sa stal predobrazom najznámejšej trate Česka – Masarykovho okruhu v Brne. Od svojho otvorenia v roku 1930 viedol po verejných cestách a stal sa svedkom tamojších najvýznamnejších automobilových pretekov. Práve na ňom nikdy nedokázal uspieť jeden z najlepších jazdcov tých čias Tazio Nuvolari, kým Louis Chiron v Brne triumfoval trikrát. Neskôr sa na tomto pôvodnom a niekoľkokrát skrátenom okruhu jazdili motocyklové majstrovská sveta, ako aj európsky šampionát cestovných áut. Posledné zápolenie zažil v auguste 1986 a potom sa už definitívne stal minulosťou.
Vedeli ste, že:
- vôbec prvým pretekárskym okruhom – čiže traťou, ktorá mala štart a cieľ v jednom mieste – bol hlinený míľový ovál v americkom Narragansett Park na Rhode Island. Pôvodne dostihová dráha sa na automobilové preteky použila v septembri 1896.
- prvý pretekársky okruh, na ktorom sa jazdili automobilové preteky a nebol to ovál, mal dĺžku 171,8 km a v máji 1898 sa na ňom konali francúzske preteky Course de Perigueux.
- trojuholníkový okruh pretekov Course de Catalogue v Melune neďaleko Paríža (72,41 km) bol v roku 1900 prvý, ktorý sa konal na uzavretých cestách.
- prvým medzinárodným okruhom na uzavretých verejných cestách bol v roku 1902 Ardenský okruh (86,08 km) so štartom v belgickom Bastogne.
- prvou traťou postavenou výlučne za účelom pretekania bol dvojmíľový hlinený ovál Lakeside Auto Speedway v kalifornskom San Diegu; otvoril sa 20. 4. 1907.
- prvým špeciálne pretekárskym okruhom so spevneným povrchom bol britský Brooklands, ktorý sa otvoril 17. 6. 1907.
- najstarším, dodnes používaným hlineným oválom je Indiana State Fairgrounds v Indianapolise, na ktorom sa prvýkrát pretekalo 19. 7. 1903. Povrch stále používaného oválu Milwaukee Mile, ktorý zažil premiéru o 29 dní neskôr, dostal v roku 1954 asfaltový koberec.
- najstarším neoválovým a dodnes používaným okruhom je Horský okruh na ostrove Man, kde sa od roku 1911 jazdí motocyklová Tourist Trophy. Najstaršou, bez prestávky používanou neoválovou traťou je Monza, otvorená v roku 1922.
- najrýchlejším okruhom je Auto Club Speedway, ktorý stojí na mieste bývalých železiarní neďaleko kalifornskej Fontany (v roku 2000 tam Gil de Ferran s autom Reynard-Honda dosiahol priemer 388,457 km/h). Najrýchlejšou neoválovou traťou bol nemecký AVUS (Rosemayer tam s Auto Unionom v roku 1937 dosiahol priemer 284,314 km/h). Dnes je to Monza (Barrichello s Ferrari F1 tu v roku 2004 dosiahol priemer 260,395 km/h).
- najdlhším okruhom bol v minulosti Giro di Sicilia (1 079,82 km), ktorý sa používal v rokoch 1948 až 1950 pri Targa Florio. Najdlhším, bez prestávky slúžiacim okruhom minulosti bol Nürburgring v konfigurácii používanej v rokoch 1967 až 1982 (28,290 km). Pri 24-hodinovke je aj najdlhším okruhom súčasnosti (25,383 km). Spomedzi oválov bol kedysi najdlhší francúzsky Miramas (5 km), dnes je to Autodromo Rafaela v Argentíne (4,28 km).
- najkratšími okruhmi sú najskôr 80-metrové ovály používané pri pretekoch midgetov v USA a Kanade. Najkratším neoválovým okruhom je francúzsky Le Mans du Clos (400 m), ktorý sa otvoril v roku 1963 a dnes sa používa na testy.
- najširším neoválovým okruhom je malajzijský Sepang so šírkou 16 m.
- kuriozitou bol sofijský cestný okruh používaný do roku 2006, ktorý vďaka tomu, že viedol po diaľnici, pod ňou a nad ňou a po diaľničných privádzačoch, mal sedem zákrut a všetky pravotočivé!
- najsevernejším okruhom je Arctic Circle Raceway neďaleko nórskeho Mo I Rana, najjužnejším zas novozélandský Teretonga Park neďaleko Newfieldu.
- najnebezpečnejšou traťou sa javí Horský okruh na ostrove Man, na ktorom do tohtoročnej sezóny pri motocyklových pretekoch zahynulo 228 jazdcov.
