ZAUJÍMAVOSŤ
Niki Lauda a návrat z pekla: Ako prežil smrteľnú haváriu a stal sa majstrom
Niki Lauda si dokázal splniť sen – stal sa pretekárom, prežil istú smrť, vrátil sa na rýchly asfalt, až sa napokon so cťou gentlemana vzdal kariéry pilota F1. V F1 však pôsobil ako rešpektovaný tútor, až kým nezomrel vo veku 70 rokov.
Vydané Text: Juraj Hrivnák
Jeho stopa vo svete Formuly 1 je nezmazateľná. Poznačil sedemdesiate roky dvadsiateho storočia takou silnou pečaťou, ako to dokázali pred ním azda len Clark, Fangio či po ňom Senna alebo Schumacher. Keď sa povie jeho meno, každý si predstaví zjazvenú tvár a neodmysliteľnú šiltovku, ktorú dá dole len zriedka. Taký bol Niki Lauda, pretekár, ktorého hádam najpamätnejším súperom na trati bol jeho tímový kolega v McLarene, Alain Prost.
Vstup do kolotoča automobilových pretekov nebola pre Nikiho vôbec jednoduchá záležitosť. Jeho pevnú vieru vo vlastné schopnosti nezlomila ani nevôľa z radov vlastnej rodiny, ktorá mu odmietla akýmkoľvek spôsobom spolufinancovať kariéru. Lauda však cítil, že do sveta rýchlych kolies patrí a zvlášť do Formuly 1. Náročný koníček si pýtal stále viac peňazí a tak Niki požiadal banku o pôžičku, aby sa mohol za ňu prepracovať až do kokpitu F1. Tým sa začala hviezdna stopa mladého Andreasa Nicolasa Laudu.
Inzercia
Inzercia
V roku 1971 sa takto posadil do monopostu Formuly 2 March a dohodol sa s vtedajším šéfom Robinom Herdom, aby mu na Veľkú cenu Rakúska pripravil monopost F1. Niki si zrejme myslel, že sa mu rýchlo podarí preraziť, no nič také sa pre nie veľmi vydarené auto nestalo. Jeho prvý dotyk s kráľovskou okruhovou disciplínou sa skončil trpkým sklamaním. Budúcnosť však vyzerala ružovejšie.
V ďalšom roku mal už Lauda v tíme March F1 pevné miesto, no hoci sa usiloval ako len vládal, za celú sezónu si z Grand Prix nedoniesol ani jediný bod. March bol totiž opäť nepoužiteľný. Rozhodol sa preto vyskúšať šťastie inde. Zaklopal na dvere tímu BRM, v ktorom na prvých dvoch podujatiach sezóny štartoval na aute, ktoré ostalo voľné po kolegoch Jeanovi-Pierrovi Beltoisovi a Clayovi Regazzonim. Na Veľkej cene Južnej Afriky dostal vlastný monopost, za čo sa tímu poďakoval niekoľkými dobrými časmi počas tréningu.
Na štarte sa postavil na šiestu pozíciu, čím sa ocitol v spoločnosti majstrov volantu ako Stewart či Fittipaldi. V tom momente ešte zrejme ani netušil, že im bude rovnocenným partnerom. „Celkom dobre sa pamätám, čo sa vo mne odohrávalo v tých chvíľach,“ opisoval Lauda svoje pocity neskôr po pretekoch. Do vybranej spoločnosti sa dostal vďaka dobrým výkonom, no ako sám povedal, „Necítil som sa ako ich súper, ale ako niekto, kto nesmie medzi nimi narobiť zmätok.“ Jeho vtedajší výkon mu pomohol k tomu, aby ho šéf tímu Louis Stanley zaradil medzi pretekárov, ktorí nemusia za miesto platiť. Dvadsaťštyriročný Lauda v tom čase rád používal vo svojom stane u bratranca repliku: „Telefonoval už Enzo?“ Jeho bratranec mu vždy na to odpovedal, „Nie, dnes ešte nevolal.“
Po jeho vynikajúcom výkone v Južnej Afrike sa však odpoveď líšila. Enzo Ferrari telefonoval a navrhol Nikimu schôdzku. Tento rozhovor dal Laudovi novú víziu, celkom nové smerovanie. Veď kto by odolal ponuke jazdiť za najvychýrenejší tím. Do červeného monopostu Ferrari nasadol Lauda v roku 1974 a okamžite sa dostal medzi svetovú elitu. Vo všetkých Veľkých cenách totiž ašpiroval na víťazstvo. Niekedy mu neprialo povestné športové šťastie, inokedy preteky nedokončil vlastnou vinou, no po konečnom zosumarizovaní výsledkov sa postavil na štvrtú priečku. Bolo však jasné, že v budúcnosti s Laudom treba vážne rátať v boji o majstrovský titul.
Inzercia
To, čo mu chýbalo v roku 1974, sa dostavilo o rok neskôr, kedy si na konci sezóny poťažkal pohár majstra sveta F1, na ktorom bolo vygravírované jeho meno. Tento úspech Nikiho povzbudil a ďalšiu sezónu začal s ešte väčšou vervou a nadšením. O jeho triumfe už nebolo pochýb. Pred Veľkou cenou Nemecka mal na konte obrovský náskok. Preteky uprostred Zeleného pekla, na klasickom Nürbugringu (dnes Severná slučka), však urobili Laudovi do života obrovskú čiaru. Veľká cena sa išla v prvý augustový deň roku 1976, kedy výdatne pršalo a organizátori pre zlé počasie niekoľkokrát odložili štart.
Fanúšikovia však ostávali tvrdošijne na svojich miestach čakajúc na automobilových gladiátorov. Niki Lauda stál na štarte v prvom rade, no nevyrazil dobre. Všimol si, že povrch mimoriadne náročnej trate začína miestami schnúť a rozhodol sa prezuť na slicky. V druhom kole Lauda v ľavotočivej zákrute vybehol jednou stranou na betónový obrubník. Zadné kolesá stratili trakciu a monopost sa vybral bokom preč. Skúsený pretekár dokázal šmyk vyrovnať, no v tom sa monopost idúci vyše 200 kilometrovou rýchlosťou prudko zvrtol do opačnej strany, kde skrížil cestu Brettovi Lungerovi.
Niki trafil prilbou stĺp a omráčený ostal po náraze vo vozidle. Krátko po náraze vyšľahli z auta plamene a nebyť pilotov Lungera a Merzaria, bol by Niki v monoposte ostal a zhorel. Keby nebol Lauda vážne popálený a priotrávený, možno by sa dalo uveriť, že nájde v sebe ešte silu sa vôbec posadiť za rýchly volant. V nemocnici upadol na istý čas do kómy a kňaz si už pripravoval posledné pomazanie. Niki sa však opäť ukázal ako nezlomný bojovník. Jeho pevná vôľa nebola ochotná prijať, že sa pre jeho telo a pretekanie zastavil čas, že všetko bude už len iné, poznačené udalosťou a vystrašenejšie.
Do kokpitu si Niki Lauda sadol po šiestich týždňoch od havárie a na ultrarýchlej Monze došiel štvrtý. Absencia ale výrazne pomohla jeho súperovi v boji o titul, Jamesovi Huntovi. V Japonsku na okruhu Fudži mal Niki k dobru len tri body. Preteky však rozhodol silný lejak, ktorý spravil z mimoriadne rýchleho okruhu jazero. Ešte nie úplne pripravený Lauda sa rozhodol neriskovať a po dvoch kolách z pretekov odstúpil. Huntovi tak stačilo s námahou vybojované tretie miesto. V roku 1977 dohnal zameškané a zapísal si druhý titul.
Jeho vzťahy s Enzom Ferrarim sa však výrazne zhoršili a preto sa rozhodol odísť. Na dva roky ho zamestnal Brabham a potom sa rozhodol skončiť, pretože ho krúženie dokola začalo nudiť. Vrhol sa naplno na nový biznis – lietanie. Jeho spoločnosť Lauda Air však nefungovala podľa predstáv, a tak sa musel do F1 neplánovane vrátiť. S cieľom zarobiť na prevádzku aeroliniek sa v roku 1982 napriek nesúhlasu hlavného sponzora Marlboro upísal McLarenu. Rakúšan sa za dôveru odmenil titulom v roku 1984, kedy o pol boda porazil práve Prosta.
V sezóne 1985 sa s pretekmi definitívne rozlúčil ako zatiaľ posledný víťaz Veľkej ceny Holandska. Popri nie veľmi úspešných aerolíniach sa však zo sveta F1 nestratil. Pôsobil ako konzultant tímu Ferrari, šéf tímu Jaguar a neskôr spolupracoval so stajňou Mercedes-AMG Petronas, kde sa stal nevýkonným predsedom a bol to práve on, ktorý do tímu dotiahol Lewisa Hamiltona. So spoločnosťou Lauda Air sa rozlúčil v roku 1999, no história sa zopakovala a Niki sa opäť vrátil na oblohu.
Vo svete F1 sa však pohyboval takmer do úplného konca. Zomrel v spánku, vo veku 70 rokov v Univerzitnej nemocnici v Zurichu, kde podstupoval dialýzu obličiek. Jeho smrť svet F1 veľmi zasiahla. Všetky tímy a všetci jazdci vyjadrovali smútok nad jeho večným odchodom a Laudu si uctievali nápismi na prilbách či monopostoch. To je ďalší z dôkazov, aké veľké dedičstvo pôsobenie Nikiho Laudu vo svete Formuly 1 zanechalo. Niki bol pochovaný v katedrále sv. Štefana vo Viedni a podľa svojich želaní mal na sebe svoju kombinézu Ferrari z obdobia 1974 až 1977.
Juraj Hrivnák
Vždy som túžil pracovať s autami a tento sen sa mi splnil v tej najdokonalejšej podobe. A nevyužil som ho len na to, aby som sa mohol voziť po meste. Chcel som autám rozumieť a vedieť ich čo najlepšie ovládať. Tak som si ako prvé auto kúpil staré BMW 328i. Po rokoch úprav (auta aj šoféra 🙂 ) som s ním na Slovakia Ringu už naháňal oveľa novšie a silnejšie autá. Vždy ma fascinovala jazda na hrane a tak na okruhu trávim čo najviac času. Či už pre zábavu, alebo občas ako inštruktor. Autá nehodnotím len podľa infotainmentu a objemu kufra, ale najmä podľa charakteru, techniky a jazdných vlastností. Obľúbené autá? Toyota GT86, Mazda MX-5, BMW M3 a Porsche 911 GT3.
