ROZHOVOR
Giacomo Agostini: Od pretekov na Masarykovom okruhu po lásky Československa
Vášeň k fotografovaniu motoristického športu ma priviedla k možnosti zoznámiť a nadviazať priateľstvá s množstvom zaujímavých a inšpirujúcich ľudí. Medzi nich sa „priplietol“ aj Giacomo Agostini.
Vydané Text: Autoviny.sk
Spomeniem Philla Reada, Randyho Mamolu a nakoniec aj asi najznámejšieho pretekára, charizmatického Giacoma Agostiniho, s ktorým sme dali na digitálny papier tento rozhovor. Je pre mňa naozaj srdcovou záležitosťou, pretože sme zaspomínali pri tvorbe aj na minuloročnú účasť majstra na mojej výstave a charitatívnej aukcii fotografií pre detskú nemocnicu v Brne.
Mária Vittoria porodila Giacoma, ktorý vtedy vypustil svoj prvý víťazný výkrik, v utorok 16. júna 1942 v mestečku Brescia neďaleko Bergama. Stalo sa to dva dni pred istým Paulom McCartneym, v tom čase tiež známym neznámym, ktorý sa však čoskoro stal virtuózom v inej oblasti. Bol tiež prvým medzi súrodencami Agostiniovcov. Predbehol Gabriela, Maura a Feliceho, ktorí v 70. rokoch absolvovali niekoľko pretekov Grand Prix (125 cm3, 250 cm3 a 350 cm3). Takto bol už na najvyššom stupni víťazov.
Toto bol začiatok dlhej série. Giacomo, obklopený milujúcou matkou v domácnosti a Aureliom, ochranárskym otcom a majiteľom spoločnosti na verejné práce, mal šťastné detstvo v Cividate Camuno, severne od Brescie, potom tiež v Lovere, peknej dedinke na okraji jazera Iseo v Lombardii. On a jeho bratia, ktorí sa nepochybne stali jeho prvými podporovateľmi, hrali rovnaké hry ako ostatné deti z dediny. Ale veľmi rýchlo, okolo ôsmich rokov, začali malého Giacomina priťahovať dvojkolesové stroje, najskôr bicykle.
Pravdou je, že cyklistika bola v Taliansku veľmi populárnym športom. Ale postupom času to prerástlo do záujmu o tátoše s dvomi kolesami a motorom. Rodičia neradi videli narastajúcu vášeň pre nebezpečné motocykle. Podľa Giacomových slov by boli šťastnejší, ak by sa ich syn zabával futbalom, alebo s gitarou. Motorky sa stali jeho hlavným zameraním.
Páčila sa mu mechanika, rýchlosť. Jazda na motocykli bola závislosťou a rástla v ňom veľká vášeň. V tom čase, koncom 50. rokov, neexistovali žiadne otvorené okruhy, na ktorých by sa dalo trénovať. Preteky sa organizovali na uzatvorených verejných komunikáciách. Giacomo jazdil a trénoval všade, kde sa dalo a dokonca aj tam, kde nemohol. Jeho obľúbeným terénom boli kľukaté cesty okolo jazera Iseo, na ktorých jazdil celý deň a za každého počasia.
Na tých úzkych a nebezpečných cestách položil základy svojej skvelej jazdy, ktorá z neho urobila vážneho kandidáta na víťazstvo už od jeho prvých štartov na slávnej Tourist Trophy na ostrove Man. Giacomo Agostini je historicky najúspešnejším pretekárom majstrovstiev sveta cestných motocyklov. Má 15 titulov majstra sveta a za sebou 122 pretekov. Niečo také sa do dnešného dňa nikomu ďalšiemu nepodarilo a vzhľadom na nastavenie pravidiel existuje len veľmi malá šanca prekonať zisk magického čísla – 15 titulov majstra sveta.
Ako trávi čas pán Giacomo Agostini po skončení aktívnej kariéry?
Robert, čakal som inú otázku (smiech), ale je pravdou, že sa snažím stále žiť veľmi aktívny život. Zúčastňujem sa na Veľkých cenách ako komentátor pre televíznu stanicu Sky. Buď v štúdiu v Miláne, alebo navštevujem priamo štúdio na okruhu, kde sa preteky konajú. Znovu tak zažívam neopísateľné pocity a spomienky na pretekárske časy vo svojom svete. Vieš, mám pocit, že nesmiem ostať doma a len tak si užívať ničnerobenie, to jednoducho nedokážem.
Spomenul by som ešte jednu vec, ktorej sa venujem. Je to príprava a realizácia môjho múzea v Bergame, ktoré bude verejne prístupné. Chcem tam umiestniť jednak exponáty, ktoré patria k mojej kariére a mám ich zatiaľ v malom múzeu u mňa doma v záhrade. V depozite je totiž pripravené množstvo vecí, ktoré mapujú a zachytávajú moju kariéru a život. Ďalšia zaujímavá aktivita je spolupráca s výrobcom motocyklov MV Augusta, s ktorým sme vytvorili niekoľko modelov s odkazom na moje pretekanie.
Aké spomienky sa vám vynárajú na Československo a na preteky na starom Masarykovom okruhu?
Prvý krát som sa zúčastnil Veľkej ceny Československa v roku 1965, v roku, keď sa zaradila do kalendára majstrovstiev sveta. Bol to veľmi náročný a nebezpečný okruh. Víťazstvá, ktoré sa mi tam podarilo dosiahnuť, som si veľmi vážil, pretože sa tam jazdili dosť tvrdé a náročné preteky. Niektoré súboje mám doteraz v pamäti. Počas mojich prvých pretekov som súperil s Jimom Redmanom a jazda sa skončila pádom. Ďalší nebezpečný pád som mal v roku 1972. Poškodenie v prevodovke zablokovalo zadné koleso a nasledoval pád vo veľkej rýchlosti. Stalo sa to v nájazde do brnianskej časti Bosonohy. Našťastie som sa zastavil o balík slamy (vtedajší bezpečnostný air fence), bolo to veľmi tesne pri dome. Je pravdou, že počas mojej kariéry som nemal veľa pádov, za čo som neskonale vďačný. Posledné preteky v Brne som jazdil v roku 1977, keď som skončil na druhom mieste po fenomenálnom súboji s Michaelom Rougerieom.
Keď si skúsite spomenúť na vzťahy a priateľstvá medzi pretekármi minulej doby, aké to bolo?
Nedá sa povedať, že by to boli vzťahy plné lásky, ale panoval tam rešpekt a vzájomne korektná komunikácia a to je dôležité. Bola to úplne iná doba Robert, pamätám si, že v mojom rodnom Taliansku boli preteky spoločenskou udalosťou. Ľudia chodili vždy slušne oblečení – košeľa, kravata. Pamätáš na situáciu v mojom múzeu, kde som ti ukazoval skupinovú fotografiu s mojím prvým mechanikom po vyhratých pretekoch. Mechanik mal bielu košeľu a kravatu a až na nej montérkový overal. Z dôb pretekov na starom Masarykovom okruhu si najviac pamätám na Františka Šťastného. Bol to veľmi milý človek. Pamätám si, že organizoval na svojej lodi stretnutia s priateľmi pretekármi po závodnom víkende na Sachsenringu (Nemecko). Ďalší víkend nasledovali preteky v Československu.
V súčasnosti sa zvyčajne stará o fyzickú prípravu pretekára doslova tím ľudí, strava, fyzická príprava. Ako to bolo počas vašej doby?
Áno, v dnešnej dobe je to diametrálne odlišné. V začiatkoch môjho vážneho pretekania som si musel uvedomiť, že nastala doba profesionality. Pokiaľ som chcel vyhrávať, musel som dávať do toho všetko. Od pondelka do piatku som sa venoval príprave na závodný víkend. Spočívalo to hlavne vo fyzickej príprave, jazda na motocykloch na rôznych tratiach, motokros pre správnu úroveň výbušnosti. Sila sa získavala zaujímavým spôsobom, naučil som sa mať rád prípravu v roztláčaní ťažkej motorky do mierneho kopca. Išlo o to, že v tej dobe, pretekári štartovali svoje stroje roztlačením na štartovom rošte. Došlo mi, že práve v tejto fáze sa dá veľmi veľa získať, ale aj stratiť. Neoddeliteľnou súčasťou bolo aj to, ako sa pretekár stravuje, takže životospráva. Neholdoval som veľmi alkoholu a do dnešnej doby ho nemám rád. Ďalej (smiech) to bol celibát od štvrtka do nedele. Veľmi veľa ľudí odo mňa očakávalo víťazstvá, preto som tomu naozaj chcel dávať všetko.
Je pravdivý príbeh, ktorý som čítal v niekoľkých knihách, že sám veľký Mike Hailwood vás pozval po víťazných pretekoch na Tourist Trophy na večeru, pretože tvrdil, že vyhral kvôli vášmu pádu?
Je to tak, tieto preteky som dlho viedol a Mike ma neúnavne prenasledoval. Bohužiaľ som musel odstúpiť z prvého miesta po roztrhnutej reťazi. Po pretekoch za mnou Mike prišiel a hovoril mi, že víťaz som mal byť ja, súcitil so situáciou nečakanej technickej poruchy. Vzal ma potom na párty, ktorá bola len pre mňa. Bolo to nečakané gesto, vážil som si Mika.
V dnešnej dobe ste spolu s Valentinom Rossim vzorom pre množstvo mladých talianskych, ale aj svetových pretekárov. Kto boli vaše vzory?
Keď som bol mladý, sledoval som najmä dvoch talianskych jazdcov Carla Ubbialiho a Tarquinia Proviniho, ktorí vyhrali veľa pretekov. Mal som možnosť ich vidieť dva- trikrát na trati a pomyslel som si, že by som raz chcel byť naozaj ako oni. Myslím, že je dobré mať v akejkoľvek oblasti nejaký vzor, sledovať ho, snažiť sa ho nekopírovať, ale inšpirovať sa.
Možno jedným z vrcholov zo štatistickej oblasti by som mohol spomenúť roky 1968 až 1970, keď ste vyhral všetky preteky, na ktorých ste sa zúčastnili na majstrovstvách sveta. Ako ste si udržali motiváciu a sústredenie?
Je veľmi ťažké vyhrať majstrovstvá sveta a ešte ťažšie to zopakovať. Pódium je doslova ako droga, cítiš sa tam dobre. Je to vrchol, ktorý chce dosiahnuť každý pretekár. Cítiš sa úžasne, keď si na najvyššom mieste na pódiu. Myslím si, že každé preteky rozprávajú iný príbeh, preto keď vyhráš veľa pretekov, vždy chceš vyhrať viac. Vždy je to iný pocit.
Po jazde na motocykli ste mal krátku skúsenosť vo Formule 1. Ako sa tieto dve oblasti dajú porovnať?
Šancu zúčastniť sa pretekov Formuly 1 som dostal už predtým, približne v polovici mojej kariéry. Pán Enzo Ferrari mi dal príležitosť, nad ktorou som usilovne premýšľal, azda dva, alebo tri dni a nakoniec som sa rozhodol zostať pri motocykloch. Bola by to výzva, ísť v stopách napríklad Johna Surteesa. Keďže ale od mala boli bicykle a motocykle mojou skutočnou láskou, s ktorými som začínal, a na ktoré som neustále myslel, rozhodol som sa. Zmeniť sa by bolo sebecké, bol by som len niekým, kto chce všetko. Boh mi už niečo dal, a tak som sa tým tešil a rešpektoval to. Avšak na konci mojej kariéry, keď sa skončilo aktívne pretekanie, chcel som skúsiť preteky vo Formule 1, zistiť ako to jazdí. Skúsil som to v F2, potom v britskom šampionáte F1, Formula Aurora AFX. Tam som medzi rokmi 1979 a 1980 absolvoval viac ako dvadsať pretekov s Williamsom FW06. Nevyhral som žiadne preteky, ale obsadil sedem pódiových umiestnení. Bola to výnimočná skúsenosť.
Čo by ste zmenil, ak by ste mal moc zmeniť jedinú vec na motocyklových pretekoch v dnešnej dobe?
Nie som veľkým fanúšikom elektroniky, preferoval by som, aby všetku tvrdú prácu robil jazdec, nie elektronika na palube. Možno je to preto, že na to nie som zvyknutý. Pre mladých jazdcov, ktorí s tým vyrastali od začiatku, by to bolo ťažké zmeniť. Musím ale dodať, že sa nedajú porovnávať aspekty jazdenia vtedy a dnes. V minulosti sa jazdilo na štandardných cestách, v dnešnej dobe máme špeciálne autodromy s bezpečnostnými zónami, sú obrovské rozdiely v technike, pneumatikách a rýchlostiach ako takých.
Od rôznych pamätníkov, archivárov a nadšencov motocyklových pretekov v Brne viem, že sa povráva, že sa Agostini vždy zamiloval do nejakého dievčaťa z Československa.
Vedel som, že táto otázka príde (smiech). Keď som jazdil na Veľkú cenu do Československa, tak som mal možnosť spoznať množstvo krásnych dievčat. Musím priznať, že sa to naozaj stalo a zamiloval som sa.
