Toyota Celica, legendárne kupé, na ktoré vlastná automobilka trochu pozabudla, dnes slávi okrúhle jubileum. A na obzore sa už začína črtať silueta jeho duchovného nástupcu.
Meno Celica bolo odvodené z latinského slovíčka „coelica“ čiže „nebeský“ či „božský“ a počas svojho dlhého života, tvoreného siedmimi generáciami, prešla Celica mnohými zásadnými premenami až do dňa, keď sa jej výroba skrátka skončila. Na niekoľko rokov sa model i tvary športového kupé vytratili, ale do zabudnutia sa našťastie nevytratili. V pláne sériovej výroby je červené origami FT-86 a dodnes nik nevyvrátil domnienku, kde má tento polovojenský kód nahradiť práve pôvodné meno Celica.
Srdce svojich fanúšikov si Celica začala získavať už svojou **1. generáciou**, ktorej produkcia bežala v rokoch 1970 – 1977 pod sériovým označením A20/35. Svoju premiéru zažila na autosalóne v Tokiu (1970) ako prevtelenie odkazu svojho predchodcu – nádherného a dnes vzácneho 2000GT. Vyrábala sa ako liftback a dvojdverové kupé a v roku 1975 prešla faceliftom. Práve táto prvá generácia Celica TA 22 s motorom 1 600 ccm sa prvýkrát zapísala do Majstrovstiev sveta v rely, kedy s ňou v britskej RAC Rally (1972) došiel Ove Andersson na celkovom 9. mieste.
**2. generácia** modelu Celica sa vyrábala do roku 1981 a zaujímavosťou bola pre Toyotu vôbec prvá aplikácia elektronického vstrekovania pri radových šesťvalcových motoroch s objemom 2,0 l. Celkove táto generácia vznikla až v neuveriteľných 70 modelových verziách! Jednou z nich bola tiež Celica Supra, neskôr sa pridala aj Celica Camry,
V období rokov 1981 až 1985 charakterizuje športovú Celicu už **3. generácie** ponuka troch karosérií – liftback, kupé a pre americký trh tiež convertible. V USA sa v tej dobe stáva elektronické vstrekovanie vo všetkých motoroch pre Celicu štandardom. Zároveň sa po prvýkrát objavuje prepĺňaná verzia motora 1,8 l, ktorá sa stala základom vývoja Celica Twincam Turbo určenej pre skupinu B vo svetových rely. V Európe sa potom Celica etablovala najmä s motormi 1,6 l a dvoma verziami dvojlitrového agregátu.
V revolučnom roku 1989 končí výroba **4. generácie**, ktorá priniesla veľkú zmenu v oblasti pohonu. Doterajší prenos hnacích síl na zadnú nápravu bol nahradený pohonom predných kolies v spojení s novým dvojlitrovým motorom. Na japonskej scéne sa však koncom roka 1986 objavuje tzv. „Ultimate Celica“ – model GT Four – s pohonom všetkých kolies a elektronickým medzinápravovým diferenciálom. Srdcom sa stal prepĺňaný dvojliter s výkonom 190 koní (139 kW). Takmer okamžite sa z tejto mutácie stala vlajková loď modelu Celica a zároveň základná platforma pre úspech vo svetových rely.
Iba tri roky (1990 – 1993) bola vyrábaná **5. generácia** legendárnej Celicy. Jej symbolom boli oblé tvary karosérie a opäť výklopné predné svetlomety, pre ktoré získala táto verzia prezývku „mrkačka“ (podobne ako Mazda MX-5 prvej generácie). I v našich končinách nadšencami obľúbená podoba sa objavuje so zážihovými motormi 1,6 a 2,0 l, no po pozornom hľadaní je možné zazrieť i cenenú GT-Four, jednu z 5 000 vyrobených verzií, pomenovanú po špičkovom pretekárovi Carlosovi Sainzovi. Verziu kabriolet potom obľubovali najmä v slnkom zaliatych krajoch Európy.
Na nezmazateľné úspechy v rely nadviazala aj **6. generácia,** ktorej výroba trvala až do roka 1999 na platforme T200. „Štvorkolka“ GT-Four pod označením ST205 dostala v tejto generácii vôbec najsilnejší motor 3S-GTE: zážihový dvojliter s výkonom až 251 koní (184 kW) Týchto špeciálov bolo v rámci homologizácie FIA vyrobených 2500 kusov, čo umožnilo Toyote vstúpiť do skupiny A svetového šampionátu v rely. Tento súťažný špeciál úspešne štartoval aj v českých súťažiach vďaka domácim jazdcom – Milanovi Dolákovi, bratom Vojtěchovcom, Karlovi Trojanovi i ďalším. V produkčnej verzii zostali od roka 1998 iba modely GT s motorom 1,8 l, ale po ročnej prestávke sa opäť vrátilo do ponuky obľúbené kupé.
Posledná **7. generácia** bola predstavená s cieľom zamerať sa na mladú generáciu najmä v Spojených štátoch Amerických. Na starom kontinente sa ponúkala s dvojicou motorizácií: 1,8 VVT-i (140 k/102 kW) a dcérskou spoločnosťou Yamaha vyladeným 1,8 litrovým štvorvalcom s premenlivým časovaním a zdvihom ventilov (VVTL-i), ktorý dokázala vo verzii T Sport vydolovať až 190 koní (139 kW). V závere produkcie bola Celica ponúkaná už len na japonskom trhu.
Posledná Toyota Celica zišla z výrobnej linky 21. apríla 2006 a uzavrela tak nezabudnuteľnú históriu automobilového kultu japonského ninju.
