Keď snehové frézy uvoľnia alpské priesmyky, zostanú okolo ciest vysoké snehové bariéry. Človek sa medzi nimi cíti, akoby išiel v otvorenom tuneli. V roadsteri dostáva takáto jazda úplne iný rozmer.
Vľavo aj vpravo sú biele steny a nad oknami nášho Lamborghini Gallardo LP 560-4 Spyder presvitá blankytne modré nebo. Presne takto sme si vysnívali náš výlet do Gotthardského masívu. Lenže človek by aj chcel, no osud rád neplní ľudské chcenie. Realita je, bohužiaľ, často sivejšia. Čím viac sa blížime k hranici priesmyku, tým vážnejšie sú naše obavy, či sa nám vôbec podarí uskutočniť naše túžobné želanie, popreháňať tento diabolský roadster medzi snehovými bariérami. Namiesto bielej farby vládne svahom hnedá a horizont sa nám stráca v opare. Ach, jaj…
Napriek tomu vyrážame do ešte intímnejšej časti priesmyku. O niečo vyššie sa ľadom prehrýza fréza, aby sme my mali voľnú cestu až za hranice švajčiarskeho kantónu Uri. Na naše sklamanie je všade okolo nás len špinavý sneh. Nikdy sme sa serpentínami nešplhali tak apaticky, ešte nikdy nám 560 konských síl nepripadalo tak nezáživne. Dokonca aj strechu sme nechali zatiahnutú napriek tomu, že nám dážď vôbec nehrozil. Ale aký sneh chcú vlastne hore frézovať? Alebo cestu zatarasila bahenná lavína?
Zákruty plné smútku prechádzame s polovičným nadšením, náladu nám aspoň trocha upravil pohľad do hlbokého údolia. Našťastie sa však obzeráme späť, aby sme včas videli prvú snehovú hradbu. Teda skôr hradbičku. Prudko brzdíme, cúvame a hodnotíme. To nie je ani hradbička, je taká nízka, že aj horný rám okien nášho prikrčeného Gallarda je vyššie.
Celkom nevrlo prehĺtame spolu so Spyderom ďalšie výškové metre. Vôbec to nevyzerá na nejakú zmenu, čo otupuje našu pozornosť. Jedinú hradbu, ktorú tak môžeme obdivovať, sú vrcholky okolitých hôr. Sú majestátne a strmé, akoby boli prepojené bielym betónom. Ten pohľad nás tak uchvátil, že vypíname motor, vystupujeme a prezeráme si tú nádheru. Závidíme im tú masu snehu, do ktorej sú všetky zahalené. Prečo však tam a nie tu? Gýčovitú atmosféru umocňuje kúsok od nás žblnkajúca horská bystrina. Nakoniec spoza mrakov vykukne slnko a osvieti zasnežené vrcholky, ktoré sa trblietajúco rozžiaria. Jasná biela farba ostro kontrastuje so sivým kamením, tmavým asfaltom a sem-tam modrou oblohou.
Ale naspäť k autu. Sťahujeme strechu. Ticho okolia prekričí výkrik štartujúceho desaťvalca, ktorého zvuk sa odráža od okolitých stien a zdeformovaný sa vracia do našich uší. Mozog ho preto vníma inak, ako ho má zafixovaný z množstva predchádzajúcich hlučných stretnutí. Hlavne, aby znásobené decibely neuvoľnili lavínu. Aj by nás zaujímalo, či by Gallardo dokázalo pred padajúcim snehom utiecť. Výkon na to určite má, lenže cesta je občas taká úzka, že vonkajšie zrkadlá nechávajú svoj podpis na zmrznutej snehovej stene a spŕška uvoľnených kryštálikov v tvári potom pripomína akupunktúru. Našťastie, tvárové nervy sú od studeného vetra také premrznuté, že necítia bolesť. Niečo ako na lyžiach.
Všetko je biele. Sneh, auto aj koža. Tá však od opaľovacieho krému. Ono sa to nezdá, ale v týchto výškach dokážu byť slnečné lúče celkom falošné. Hlavne, ak je okolo poriadna zima. Stačí si v menu palubného počítača nájsť ukazovateľ teploty a nebudete sa stačiť diviť. V tieni sa tvár trápi s chladom ledva dosahujúcim 3 stupne nad nulou, lenže stačí prejsť niekoľko zákrut a slnko dokáže vyhnať teplotu až na 20 ºC a premrznutý nos sa pomaly začne ohrievať a možno aj opaľovať.
Voda z roztopeného snehu steká z vrcholkov dole, v bielej mase si hľadá cestičky a kvapká na asfalt. Tam sa spája do malých potôčikov a tečie ďalej dole. Občas vyšplechne na čelné okno a krátko potom aj na naše hlavy. Dokonca aj bez dažďa môže byť v kabriolete mokro. Do interiéru navyše občas priletí sneh aj od neustále sa pretáčajúcich zadných kolies – ESP máme vypnuté, nechceme totiž uviaznuť v snehovej kaši.
Ani to nám však neprekáža, pretože konečne ideme v bielom snehovom koryte. Bočné steny vôbec nepôsobia stiesnene, človek si nepripadá ako v temnom zúženom tubuse. Skôr má pocit, akoby išiel v ľadovom koryte. Náš Bob, ako familiárne nazývame naše Gallardo, však vďaka zimným pneumatikám Pirelli P Zero Sottozero a pohonu všetkých kolies skvele drží smer. Tunelové videnie má jedno pozitívum. Pretože je cesta presne daná, môžeme sa naplno sústrediť na okolité vnemy a spracovávať ich.
Človek tak aspoň trocha získa pocit z prvovýstupu, a to aj preto, že sme za celý čas nestretli jediné auto. Cítime sa ako dobrodruhovia, ktorí si sami podmanili túto surrealistickú krajinu. Akoby sme dobyli nejakú vzdialenú ľadovú planétu, kde nám však nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Aj keď… V ušiach nám zaznie varovanie Waltera z cestnej správy: „Hlavne popoludní, keď je najteplejšie, odpadávajú zhora veľké kusy snehu.“ A keď potom sťahujeme strechu, pozerá sa na nás, krúti hlavou a v duchu si hovorí niečo v štýle: „Ja som vás varoval.“
My však považujeme debatu za skončenú. Predsa sme neprišli s kabrioletom, aby sme jazdili uväznení pod čiernou plátennou strechou. Chceme si naplno vychutnať netradičný zážitok, vstrebať vôňu ľadovej alpskej divočiny, ktorá v nose štípe ako čerstvé wasabi. Len tí, ktorí jazdia po celý rok v otvorenom aute, poznajú tento povznášajúci pocit, keď sa pre dávku sérotonínu v krvi namiesto chrípky dostavia krásne zážitky.
No ak chcú, aby im pri tom znel v ušiach hluk od vzduchu prúdiaceho ľadovým korytom, musia vyraziť do extrémne silného sneženia a hľadať nejaký alpský priesmyk s výškou 2 000 metrov nad morom. Táto biela nádhera tu však neostáva ležať pridlho. Dôležitý je aj tvar náhornej plošiny, v niektorých prípadoch sa totiž steny podarí urobiť len na jednej strane. Tiež si musíte vytypovať deň, keď fréza čerstvo očistila požadovaný úsek a nie je odmäk. Najlepšie je sledovať predpoveď počasia a dúfať, že sa všetky tieto faktory zídu pohromade. Veď len s modrou oblohou nad hlavou je to predsa najlepšie. A práve nami vybraný Gotthardský masív je jedným z najlepších miest na takéto netradičné zvezenie sa.
Text: MPI
Foto: MPI
