Adrenalín, dráma, tenzia, to všetko sa dnes spája s automobilmi značky Ferrari. Pokiaľ ide o jej zakladateľa Enza, už jeho narodenie v Modene bolo dramatické, keďže bola silná búrka a jeho otec nemohol nahlásiť narodenie syna na úrade. Urobil tak až o dva dni neskôr, čo je dôvod, prečo je ako dátum narodenia zapísaný až 20. február 1898. Tento kuriózny „detail“ zohral svoju úlohu aj pri Enzovom odchode zo sveta, o ktorom sa dočítate neskôr.
### Sen o pretekoch splnila smrteľná chrípka
Keď mal Enzo desať rokov, videl Felica Nazzara vyhrať okruh v Bologni, čo ho priviedlo k túžbe stať sa automobilovým pretekárom. Cesta k automobilom v tej dobe ale nebola tak jednoduchá, Enzo prežíval mladosť počas prvej svetovej vojny, slúžil v talianskej armáde. Jeho otec a starší brat Alfredo práve v tom čase zomreli na epidémiu chrípky, ktorou sa neskôr nakazil aj on sám, čo sa napokon stalo dôvodom na jeho vystúpenie z armády. Zachránila táto bežne smrteľná chrípka Enzovi život? Je to veľmi pravdepodobné, nemožno však tvrdiť, že by si Enzo tento dar vážil a ďalší život si dával pozor. Skôr naopak.
Enzova rodina pracovala v tesárskom priemysle, ale keď podnik skrachoval, začal si mladý Ferrari hľadať prácu v automobilovom priemysle. Sen stať sa pretekárom bol stále príliš silný na to, aby sa ho vzdal. Najprv sa uchádzal o dobrovoľnícku prácu v spoločnosti FIAT, ale neúspešne. Neskôr sa k nej síce svojím spôsobom vrátil, ale ako mladý muž si nakoniec si našiel prácu u milánskeho výrobcu áut v C.M.N. (Construzioni Meccaniche Nazionali), kde bol testovacím šoférom. Neskôr ho povýšili na pretekára a prvýkrát debutoval na pretekoch Parma-Poggio di Berceto, kde skončil štvrtý. Na súťažnú premiéru to nebolo vôbec zlé.
Prelom v jeho pretekárskej kariére prišiel v roku 1920, kedy sa pridal do tímu Alfa Romeo ako jazdec a čakalo ho úspešné razenie k čoraz prestížnejším pretekom.
By Unknown – Originally transfered from it.wikipedia, Public Domain, Link
### Smrť mení všetko
Ani chlapčenské sny pretrvávajúce do dospelosti však nie sú tak silné, aby prekonali čokoľvek. V roku 1925 bol Enzo Ferrari natoľko šokovaný smrťou Antonia Ascariho na Alfa Romeo P2 , že už nedokázal pretekať naplno a po narodení prvého syna Alfreda sa rozhodol odísť do pretekárskeho dôchodku.
Vrak Alfa Romeo P2, v ktorom zomrel pretekár Antonio Ascari v roku 1925
Autor: neznámý – neznámý, Volné dílo, Odkaz
Svoju pozornosť presmeroval na manažment a vývoj firmy Alfa race cars a začal budovať tím nových pretekárov. Tímu sa veľmi darilo najmä vďaka vynikajúcim autám ako Alfa Romeo P3 a vďaka nadaným pretekárom, akým bol Nuvolari.
V roku 1933 sa Alfa Romeo kvôli finančným problémom rozhodla ďalej nepodporovať pretekársky tím Ferrariho a ten napriek mnohým úspechom na pretekárskom poli nedokázal nájsť sponzora. Ferrari svoj tím napokon rozpustil a vrátil sa do pretekárskeho tímu Alfy s názvom Alfa Corse.
Rok 1933, zľava Enzo Ferrari, tretí Prospero Gianferrari (šéf Alfa Romeo), štvrtý Tazio Nuvolari a šiesty Achille Varzi.
By Prospero Gianferrari Archive owned by his son Vincenzo, Public Domain, Link
Inzercia
Pamätník obetí nehody pretekov Mille Miglia 1957 v mestečku Cavriana
By Gissier – Own work, Public Domain, Link
Po tom, ako sa sprísnili nároky na bezpečnosť a emisie, začali vo firme finančné problémy a tie Ferrariho prinútili spojiť sa s inou značkou. Aj napriek vyjednávaniu s Fordom sa napokon firma spojila s FIATom, pričom Ferrarimu zostala absolútna kontrola nad pretekárskou činnosťou. Uzatvoril sa tak kruh, ktorý Enzo začal kresliť ešte v mladosti, keď sa uchádzal o prácu vo FIATe a odmietli ho. Teraz mu FIAT zaplatil za celú značku.
Enzo Ferrari (v strede) v boxoch Monzy v roku 1953, vpravo je Mike Hawthorn
By Ronald Startup – Gianluca Gasparini (September 3, 2016). „Quando Ferrari andava in gita“. SportWeek (33 [797]): 60. Milan, Italy: La Gazzetta dello Sport., Public Domain, Link
### Odvrátená tvár Enza Ferrariho
Enzo Ferrari sa vyznačoval svojím autoritatívnym štýlom vedenia. Známa je tiež jeho taktika vyprovokovať jazdcov k tomu, aby medzi sebou súperili aj v rámci tímu. Vytváraním psychologického nátlaku na jazdcov v nich podporoval rivalitu a veril, že práve ona je cestou k úspechu. Od jazdcov očakával. že pôjdu za hranice svojich možností a využijú maximum svojich schopností, čo znamenalo, že sa nebudú báť rizika. V skutočnosti boli riziká tej doby priveľké a nenechali na seba dlho čakať.
V 50. a 60. rokoch minulého storočia aj v dôsledku prehnaného riskovania **zahynulo až sedem jazdcov tímu Ferrari**! Po úmrtí dvoch jazdcov, s ktorými mal Ferrari blízky vzťah, sa od svojich jazdcov skôr dištancoval a nevytváral si s nimi žiaden vzťah.
Boli to hrdinovia pokroku alebo obete šikanovia a taktizovania bohatého podnikateľa, ktorý sa z pretekárskeho života začal pred rokmi sťahovať práve pre obavy z vlastnej smrti?
Ferrari tiež zastával názor, že úspech patrí rovnako jazdcovi ako aj autu, ktoré ho k víťazstvu priviedlo. Jeho dlhodobý priateľ Carlo Benzi povedal, ako v jeho prítomnosti Ferrari dokonca tvrdil, že autá boli dôvodom akéhokoľvek úspechu tímu Ferrari. Pretekár mal teda podľa Ferrariho zohrávať až vedľajšiu úlohu.
Enzo Ferrari v roku 1967 na Italian Grand Prix
By Rainer W. Schlegelmilch – Gianluca Gasparini (September 3, 2016). „Quando Ferrari andava in gita“. SportWeek (33 [797]): 61. Milan, Italy: La Gazzetta dello Sport., Public Domain, Link
Inzercia
Inzercia
Ferrari F40 (1987)
Ferrari Enzo (2002)
